Na facebookového Paľa Demitru vám kašlem

10. září 2011 v 20:44 | Lyra |  Môj krivý pohľad na svet

Už mám toho plné zuby... Vrie to vo mne. Jakmile havarovalo lietado so slovenským hokejistom tak zrazu je každý hrdý na to, že je Slovák, každý vylepí na Facebook ten istý rýmovaný status o tom aký to bol dobrý hráč, a aby som nekrivdila -každý druhý si pridá nejakú foto zo zápasu na online nástenku. A na čo? Keby si chcel jeho pamiatku uctiť zapáli doma sviečku. Tu je úplne vidieť ako nám tá hlúpa sociálna sieť zasahuje do života. Už len to, že ma rozčúli 5 rovnakých statusov za sebou je poľutovania hodné. Ja som fanynka hokeja. Aj Paľa Demitru. Bolo mi ľúto, keď z našeho tými odchádzal. Ale na to aby som si uctila jeho smrť mám predsa sviečku z Ikea, ktorá čaká na vhodnú príležitosť a nie nejaký príspevok, ktorý vylepím na oči ostatným chatujúcim. Ale ak mám byť úprimná...

Poznáte ten pocit keď strávite zopár hodín v spoločnosti tých najúžasnejších ľudí a máte skvelú náladu? Doslova sa vznášate a kade chodíte zanechávate pozitívnu energiu? To bolo dnes. Po ceste autobusom naspäť som čítala knihu Mesto Ember a tá mi moju náladu ešte pozdvihla svojou originalitou. A keď otvorím bránu domu a pohladkám natešeného psa nemôžem sa cítiť horšie. Vstúpim do bytu smer kuchyňa a len tak jedným očkom mrknem na klietku škrečka. Spí. Nedbám idem ďalej. Potom za mňou prišla sestra s opuchnutými očami "Nechaj ho.. Je .." Chvíľku mi trvalo kým som pochopila. Nechcela som veriť. Vyzeral akoby spal. Bol pekne skrútený pod kolieskom, očká prižmúrené a bola by som prisahala, že aj dýchal. Ale nie. To som si nahovárala. Po neskoršom dotyku som už bola skalopevne presvedčená... Keď sme ho kupovali myslela som si, že si naňho tak nenavyknem. Ale keď proste zničho nič zomrel, a starali sme sa oň dobre, trochu dosť to zasiahne do citlivého miesta. Tak som sa položila. Snažila som sa neplakať, ale keď sa jeho stuhnuté telíčko dávalo do tej tmavej jamy vystlanej pilinami nedokázala som to. Rozvrevala som sa ako malé decko keď si rozbije koleno...

A aby som dokončila vetu- Ale ak mám byť úprimná, je mi omnoho viac smutno za mojím škrečkom ako za hokejistom. Oskarko mi vždy zlepšil náladu. Mala som ho proste rada. Som z toho dosť zlá. Nečakala som to. Ale tak stalo sa. Ale prežijem to aj bez toho, že nelepím na facebook básničky o tom ako ma kusol. Život ide proste ďalej. Alebo skôr pôjde.

S pozdravom Lyra :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama